1942
Východný front
Jedna zo zničených delových veží sovietskej pobrežnej batérie v Sevastopole, Nemcami označovaná ako Maxim Gorkij
Rok 1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprv stabilizovali strednú časť svojho frontu v oblasti medzi Rževom a Viazmou. Odrazili aj útoky v oblasti Volchova, kde prebiehali rozhorčené boje vo veľmi ťažkých podmienkach, a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu ZSSR, kde zastavili sovietsku ofenzívu pri Charkove. Pokračovali aj boje o Krym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňa Sevastopoľ. Do začiatku leta Nemci odrazili sovietske protiútoky na Kerči a následne po ťažkých bojoch 4. júna 1942 obsadili aj Sevastopoľ.
Bitka o Stalingrad
Po uvoľnení svojich síl napredovali a prekročili rieku Don, obsadili Rostov-na-Donu a tam sa ich sily rozdelili, časť vojsk (Skupina armád B) na čele s 6. armádou postupovala východným smerom na Stalingrad a Astrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na juh cez rovinatú step ku Kaukazu. Porážkami pri Charkove oslabená Červená armáda, ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. Stalin vydal v tejto kritickej situácii rozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mesto Stalingrad sa v nasledujúcom období rozpútali jedni z najurputnejších bojov celej vojny. Až v druhej polovici novembra 1942 sovietske vojská nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli na oslabených krídlach nemeckých armád bojujúcich v Stalingrade do protiútoku. Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali do obkľúčenia, z ktorého im Hitler nedovolil sa prebojovať. Pokusy maršala Mansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu, boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.
Tichomorie
V bitke o Singapur a následnej kapitulácii britských vojakov 15. februára 1942 padol do japonských rúk britský prístav Singapur. Japonci prenikali do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942. Kapitulovala Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.
Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie. Dňa 18. apríla 1942 skupina 16 strojov B-25 Mitchell vzlietla z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka Jamesa Doolittla, nízkym letom preletela nad japonskú pevninu a zhodila bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, Japoncom ale ukázali odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že Japonci sú doma zraniteľní. Napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok. Japonci stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V máji sa medzi japonským a americkým námorníctvom odohrala bitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port Moresby.
Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. V júli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na Port Moresby od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na Novej Guinei však pokračoval ešte dlho.
7. augusta sa americká námorná pechota vylodila na ostrove Guadalcanal. Tento ostrov východne od Novej Guinei v reťazci Šalamúnových ostrovov sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cez Pacifik do Austrálie a na Nový Zéland. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.
Západný front a stredná Európa
27. mája sa česko-slovenským parašutistom z výsadku Antropoid vydaril atentát, pri ktorom zranili ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha, ktorý na následky zranení dokonal 4. júna. Nemecké jednotky začali po celom protektoráte perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať atentátnikov, na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obce Lidice a Ležáky.
Vylodenie pri Dieppe
19. augusta sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístav Dieppe. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sformovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacích operáciach Torch a Overlord.
Boje v Severnej Afrike
Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. 11. júna Nemci s Talianmi obsadili Bír Hakím, ktorý bránili jednotky Slobodného Francúzska. V júli nasledovala prvá bitka pri El Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generál-poručíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri El Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabnutými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.
8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichistické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu Vichistického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.