1941
1941
Boje na juhu Európy
Pred útokom na Sovietsky zväz si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra 1940 viedlo boje proti Grécku. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny k Osi. 27. marca 1941 sa mladý kráľ Petar II. ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, ale nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. 6. apríla 1941 prepadlo Nemecko spolu s bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. Do Srbska sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet na Belehrad. Nemci útočiaci z Bulharska sa spojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslovanom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslovanská armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padol 13. apríla 1941. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrant Ante Pavelić a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinu dalmátskeho pobrežia a Čiernej Hory.
7. apríla 1941 nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už 27. apríla obsadili Atény. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli na Krétu, ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom 20. mája, za veľkých strát vyhnali do severnej Afriky. Boje na Kréte skončili 1. júna.
Boje v severnej Afrike
Po ústupe Talianov, ktorých jednotky úspešná britská ofenzíva celkom rozvrátila, Hitler, aby zabránil porážke Talianov, nariadil uskutočniť operáciu Sonnenblume, pri ktorej sa vylodil Afrikakorps v Líbyi. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili späť El Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniam) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrikakorps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltáre a na Malte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.
Boje v Atlantiku
9. mája anglický torpédoborec HMS Bulldog zajal nemeckú ponorku U-110 aj s prísne utajovaným šifrovacím zariadením Enigma a platnými kódmi. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.
18. mája nemecká bojová loď Bismarck a ťažký krížnik Prinz Eugen opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke v Dánskom prielive 24. mája boli Bismarck a Prinz Eugen napadnuté britským bojovým krížnikom HMS Hood a bojovou loďou HMS Prince of Wales. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bojový krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovanie paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zachránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa po niekoľkých zásahoch z boja stiahla. Prince of Wales bol na rozdiel od HMS Hood novou loďou a trpel rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver, pri ktorom sa odpútal krížnik Prinz Eugen a britské lode Bismarcka, ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavu Saint-Nazaire stratili. Na Bismarcka, ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.
Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkov Fairey Swordfish z lietadlovej lode HMS Ark Royal, ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno 27. mája v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov.
Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopení Bismarcka okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.
Napadnutie ZSSR
22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer 4 500 km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na Moskvu, Leningrad a Kyjev, resp. k čiare Archangeľsk, rieka Volga, Astrachán.
Jednou z prvých veľkých obkľúčovacích operácii bola likvidácia sovietskych vojsk pri Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900 dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942 zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Berezina východne od Minska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili nemecký postup.
V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M. Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov podobne ako pri Briansku a Viazme. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistická tlač dokonca vydala vyhlásenia o tom, že Sovietsky zväz je už porazený a vojna rozhodnutá.
Nemcom sa napokon vo vrcholiacej jeseni a na začiatku zimy podarilo prebojovať k predmestiam sovietskeho hlavného mesta, no obsadiť ho sa im nepodarilo. Nacistické Nemecko čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa 29. novembra podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z Rostova nad Donom a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký útok na Moskvu. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol nemecký Wehrmacht po prvýkrát, počas druhej svetovej vojny, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.
14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú chartu. 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.
Napadnutie Spojených štátov
7. decembra 1941 – Japonské cisárske námorné letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo asi 2 400 ľudí. Boli potopené bojové lode USS Arizona, USS California a USS West Virginia. Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie poškodil USS Pennsylvaniu, USS Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a USS Enterprise, ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia. Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chŕliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.
8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom.
V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na Filipínskych ostrovoch a v Malajzii.