1944
Východný fronta
Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť nemecké jednotky pri mestách Korsuň a Čerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas rasputice, povestného obdobia, kedy nespevnené cesty v Sovietskom zväze nebývali zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj bitka pri Kamenci Podolskom, kde 1. tanková armáda Hansa-Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a z obkľúčenia unikla s ťažkými stratami. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckej Skupiny armád Juh (neskôr premenovanej na Skupinu armád Severná Ukrajina), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti. Ale dobre pripravená operácia Bagration, ktorá sa začala 23. júna, tri roky po vpáde vojsk Osi do Sovietskeho zväzu, zasiahla celkom nepripravenú Skupinu armád Stred. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý Stalingrad – 130 000 ich bolo zajatých ďalších vyše 100 000 padlo. Z tohto neúspechu sa Wehrmacht už nikdy nespamätal.
V tej istej dobe ako boje v Bielorusku začali sovietske vojská prenikať do Fínska. 20. júna sa im podarilo obsadiť Viipuri. V priebehu mesiaca požiadalo Fínsko o separátny mier, ktorý bol uzavretý 25. augusta.
13. júla sa začala ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina 200 km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zvyšok nemeckých vojsk pod vedením Josefa Harpeho za Vislu.
Povstania v strednej a východnej Európe
Práve v tej dobe, poľská Armia Krajowa po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne 1. augusta začala Varšavské povstanie. Svoju činnosť však vôbec nekoordinovala s Červenou armádou, čo len prispelo k tomu aby Stalin ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Konstantin Rokossovskij, pôvodom Poliak (navyše z Varšavy), teraz veliaci sovietskym vojskám pred Varšavou sa musel iba nečinne prizerať ako jednotky SS masakrujú jeho odvážnych krajanov. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované 2. októbra po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorému existencia poľských antikomunistov prekážala v jeho plánoch, nikdy nevydal. Armia Krajowa bola orientovaná na Poľskú exilovú vládu v Londýne a jej vodcovia verili, že ak sa im podarí obsadiť hlavné mesto krajiny pred príchodom sovietskych síl, stúpne ich kredit pri nasledujúcom politickom boji o moc po vojne. Je však tiež pravdou, že sovietske vojská boli v tej dobe na konci svojich síl a ich zásobovacie línie sa ťahali 650 km územím, ktoré v posledných mesiacoch oslobodili. Jednotky boli vyčerpané a potrebovali doplnenie, ich vojenská technika opravu. Samotné sovietske vojenské plány totiž pôvodne počítali s prestávkou práve pred prekročením Visly pri Varšave a i Rokossovskij považoval možnosť pomoci povstalcom za veľmi oklieštené, keďže od 30. júla na predvoje jeho vojsk zaútočil nemecký XXXIX. tankový zbor a v zápätí aj IV. tankový zbor SS.
29. augusta o 20. hodine vypuklo Slovenské národné povstanie aj toto povstanie sa udržalo v tyle nemeckých armád dva mesiace a po svojom potlačení 28. októbra 1944 časť obyvateľstva ďalej pokračovala v boji proti Nemcom v horách, až do celkového oslobodenia krajiny. Červená armáda na podnet česko-slovenskej exilovej vlády ako aj česko-slovenských komunistov v Moskve podporila povstanie leteckým plukom, brigádou výsadkárov a Karpatsko-duklianskou operáciou. Pokus prebojovať sa na pomoc povstaniu, pri ktorom sa podarilo Sovietskym vojskám preniknúť iba po Svidník stál Červenú armádu 19 000 padlých.
Povstania, ktoré boli úspešnejšie a pre Sovietsky zväz dôležitejšie sa odohrali v Rumunsku a Bulharsku. Armády týchto krajín sa potom pripojili k postupu Sovietov na Balkán a do Maďarska, kde sa na prelome rokov 1944 a 1945 rozpútali najprv ťažké boje o Budapešť a neskôr aj posledný nemecký protiútok na východnom fronte. Tieto boje zasiahli aj územie Slovenska.
Západný fronta
V dňoch 13. až 15. februára vykonalo britské a americké letectvo rozsiahle nálety na Drážďany. Mesto, preplnené utečencami pre ktorých neboli pripravené úkryty, sa počas noci zmenilo na trosky a pochovalo v ruinách najmenej 35 000 civilistov (hovorí sa, že Drážďany sa stali „mestom bez jedinej strechy“). O vojenskom význame náletov sa dodnes vedú spory.
Vylodenie v Normandii a postup k Rýnu
6. júna sa na pobreží Normandie vylodili spojenecké vojská a otvorili západný front. Po bitkách pri Caen a St. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia (operácia Cobra). V polovici augusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska (operácia Dragoon). 16.–20. augusta sa Britom a Američanom podarilo obkľúčiť a zajať 40 000 nemeckých vojakov pri Falaise. 25. augusta bol oslobodený Paríž. 3. septembra sa začalo v Antverpách protinemecké povstanie, západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od Treviru 11. septembra. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnú operáciu Market Garden, keď sa pokúsili obsadiť mosty cez Rýn z chodu. Tankové jednotky maršala Montgomeryho však nestihli prísť vlastným výsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciam Tretej ríše a dosiahol rieku Rýn. Tú sa však spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri prechode Dnepru v roku 1943.
Atentát na Hitlera
V dôsledku neúspechov na oboch frontoch, sa skupina nemeckých protinacisticky orientovaných dôstojníkov pokúsila o atentát na Hitlera a následný prevrat. 20. júla 1944 okolo 12:10 gróf Claus von Stauffenberg umiestnil bombu do miestnosti, v ktorej sa konala Hitlerova vojenská porada. Približne o 12:42 bomba explodovala, Hitler však bol len ľahko zranený. Vzbúrenci sa naďalej pokúšali o prebratie moci, čo sa im však nepodarilo. Väčšina vodcov sprisahania bola zakrátko popravená.
Bitka o Ardeny a postup na nemecké územie
Nemci však neboli ešte na kolenách tak ako by sa to na prvý pohľad zdalo. V decembri naplánovali a uskutočnili prekvapivý útok do severovýchodného Francúzska a Belgicka cez Ardeny. Zhodou okolností však spojenci v oblasti držali len novosformované neskúsené jednotky, ktoré mali prilákať pozornosť Nemcov, zatiaľ čo sa bude útočiť na iných úsekoch frontu. To sa Američanom v konečnom dôsledku nevyplatilo. V oblasti Eifelu ich jednotky nevydržali náporu nemeckých tankov a dezorganizovane sa vzdávali alebo ustupovali. Niektoré ustupujúce obrnené jednotky a narýchlo vyslané jednotky 101. výsadkovej divízie sa opevnili v meste Bastonge a jeho blízkom okolí. Túto dôležitú križovatku 7 ciest, držali v obkľúčení niekoľko týždňov, odrážajúc pri tom početné nemecké útoky, až dokým začiatkom januára 1945 neboli nemecké útoky zastavené. Onedlho na to bolo Bastonge postupujúcimi Pattonovymi tankmi z obkľúčenia vyslobodené.
Tichomorie
Začiatkom roka Američania ukončili boje o Marshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, v ktorých dosahu by sa nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry B-29 boli najvhodnejšie Mariánske ostrovy, hlavne Saipan, Tinian a Guam. 11. júna, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. 15. júna sa vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove 9. júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29.